[ ohfília fej ]
Player: Kath
FC: Scarlett Leithold
Defense: 9
|
Contact: d.kimli34@gmail.com
Age: 17 deceased - zásah do srdce: T. Someglew
|
Každý kto sa na ňu pozrie, vidí mladé nevinné dievča, ktoré pôsobí neškodným dojmom. To je jej najväčšia výhoda, táto na pohľad krehká kvetinka by bola schopná podrezať vás behom niekoľkých minút. Keď to v nej začne vrieť, občas sa ani nedokáže ovládať a proste má potrebu niekomu ubližovať, kým z nej tá zlosť nevyprchá. Na dievča z Piateho kraja toho vie pomerne dosť, keďže zbrane ju fascinovali už ako malé dieťa, ktoré sotva rozprávalo. Všetko to začalo malými nožmi, ku ktorým sa po každé nepozorovane dostala nevysvetliteľným spôsobom. Mala ich ako hračky, ktoré hádzala po všetko pre ňu škaredom a nepotrebnom. Keby niekto nazrel do ich domu, na každom rohu by našiel stopu po zabodnutom noži. Doslova miluje nože, mále či veľké, mačety, sai, dýky… jej proste len stačí, aby to bolo poriadne ostré. Síce tým nikdy nikoho nezabila, no už podľa jej zložitej povahy je jasné, že by jej to problém rozhodne nerobilo. V škole nikdy nedávala príliš pozor, no jedna z mála vecí, ktoré si odtiaľ odniesla uchovanú v mysli boli byliny. Nevie ako, proste sa jej do hlavy vryli ich obrázky a názvy z učebníc, ktoré odtiaľ nikdy nezmizli. Síce v nich nemá až taký prehľad ako napríklad v jedenástom kraji, no vie aspoň tie základy ktoré sa učili v škole. Tiež má nejaké znalosti ohľadne elektriny, keďže s ňou už vyše roka a pol pracuje. Vie sa celkom slušne byť, nejeden raz sa zapojila do takej pouličnej bitky holými rukami. S počiatku bola ona vždy tou porazenou, pretože na to nikdy nešla správnou technikou. Odkukala to až v neskoršom veku od party starších chalanov. Potom to už išlo ľahko, údery päsťami si osvojila, akoby to robila už odmalička. Preto si za niekoľko rokov stihla vypestovať dobrú fyzičku a jej ruky aj nohy zosilneli. Často sa ju dá zastihnúť pri večernom behu po meste, či mimo neho. Chce sa v tom čo najviac zdokonaliť, ako aj v skákaní a lození. Keď už je reč o lození, v minulosti jej táto činnosť zanechala nepekné následky. S jej partou si dávali rôzne výzvy a ona mala práve preliezť po vrchu strechy na druhú stranu jednej starej továrne. Myslela si, že to pre ňu nebude žiaden problém, no ona sa mýlila. Niekde v strede strechy sa pošmykla a takmer spadla dolu z niekoľkometrovej výšky. Nebyť jej silných rúk, jej život by v tom okamihu skončil a to úplne zbytočne. Keď ju odtiaľ vytiahli hore na nohy, jednu z nich mala celú krvavú a pozdĺž jej stehna na pravej nohe sa tiahla dlhá, niekoľkocentimetrová ryha od hrdzavého plechu, ktorá jej tam zostala na pamiatku až dodnes. Na nejaký čas mala strach z výšok, no ten sa postupne znova vytratil. Od toho večera začala vnímať strach o niečo inak. Brala ho ako nepotrebnú vec, slabinu, ktorej sa musí zbaviť. Občas je aj dosť ukecaná, záleží od situácie, a hlavne dobrá v klamaní ostatných ľudí.
Ako aj ostatní, ani ona sa nemohla narodiť bez nejakej slabiny. Nikto predsa nie je dokonalý, ona nie je žiadnou výnimkou. V prvom rade to bude rozhodne jej výbušnosť, keď ju niekto naštve, nekladie si ani servítku pred ústa a pokúša sa toho človeka zdrviť znútra aj zvonka. Stane sa jej, že sa neovládne a nadávky z nej letia rad za radom. Až by sa tomu niekto čudoval, pri pohľade na jej ksichtík. To, aká naozaj je, ostatní môžu zistiť až vtedy, keď ju naštvú. Robí jej veľkú radosť, keď si na niekom môže vybiť jej zlosť, alebo môže niekomu ublížiť, či už fyzicky, alebo psychicky. To by jej mohlo robiť problém aj pri hľadaní spojencov, keďže nie každý vyzerá a chová sa podľa jej predstáv. Práve to si ona neuvedomuje a o mnohých ľuďoch si tak vytvára negatívne predstavy, často ich odsúdi na prvý pohľad. Veľký problém jej robí voda. Nie až celkom tá, ako jej výdrž v nej. Na zemi rýchla a obratná, no vo vode by nemala žiadnu šancu. Nedá sa povedať, že by nevedela plávať, možno by sa dokázala udržať nad hladinou, no plávať vo veľkej hĺbke, to rozhodne nie. Hĺbka – to je strach, ktorého sa ani za svet nedokázala zbaviť. Keby aj chcela trénovať plávanie, nemala by kde. V Piatom kraji majú totiž nanajvýš len nejaké to lesné jazierko. Ona preto dúfa, že nikdy sa neocitne v takej situácií. Desí sa smrti utopením. Pre ňu by to bola najhoršia smrť a najhorší pocit na svete, keby sa nemohla nadýchnuť. Možno by bol pre ňu menši problém prežiť niekde bez vody a jedla. Nie je príliš rozmaznaná, to by sa o nej tiež nedalo povedať, no radšej dáva prednosť mäkkej posteli a dobrému jedlu, než chladnému a divokému prostrediu niekde v lese. Rozhodne ju nemôžeme považovať za nejakého milovníka prírody. Pri sledovaní niekoľkých ročníkov hier si mohla všimnúť, ako niektorí splátci jedia rôzne dážďovky a červy. Už pri pohľade na ne sa jej na tvári naskytne znechutený pohľad. „Radšej skapem, ako by som do seba mala napchať tento hnus“ – táto veta často vychádza z jej úst, keď vidí niečo nechutné. Nikdy v ruke nedržala luk, ani žiadnu strelnú zbraň, takže je dosť málo pravdepodobné, že by tým dokázala niekoho zabiť, nanajvýš by tým ublížila sama sebe. Preto sa od tých vecí drží ďalej, ani ju nejako nelákajú. Podobne je na tom aj s oštepmi, kopijami či dokonca trojzubcami, ktoré radšej prenechá Štvrtému kraju.
Počas silnej búrky, ktorá v Piatom kraji narobila snáď najväčšie škody za posledných pár rokov, sa narodila práve Ophelia. Dievča na prvý pohľad milo vyzerajúce, no s dušou temnou ako obloha v deň, kedy sa narodila. Dlhé blond vlasy, ktoré doslova žiaria na niekoľko metrov ďaleko, mierne opálená pokožka a nevinný pohľad, to tiež dopomáha tomu, že si o nej ľudia v jej okolí vytvárajú len dobré predstavy. Teda okrem tých, ktorí ju poznajú bližšie, vrátane jej rodiny. Vždy bola až príliš hyperaktívna, a to už vo veku, kedy ešte ani nevedela chodiť. Odmalička bola takým malým diablom, ničila všetko čo sa jej nejakým spôsobom nepozdávalo, alebo nevyzeralo podľa jej predstáv. Jej rodičov skoro porazilo, keď prvé slovo, čo malá Ophelia povedala znelo: „Naser si, tato!“ Už vtedy sa im zdalo, že s ňou nie je niečo v poriadku. Z väčšiny vecí, čo mala si spravila boxovacie mechy, jej plyšovým hračkám dokonca trhala, či podrezávala hlavy kuchynskými nožmi. Občas sa správala ako chlapec, no niet divu, keď sa o domov musela deliť s jej štyrmi bratmi, s ktorými boli tiež občas nemalé problémy. Keď trocha povyrástla, rodičia si s ňou nevedeli rady, až sa začali strachovať o jej zdravie. Nechceli si pripustiť, že ich dcéra sa správa ako posadnutá diablom. Dúfali, že ten jej stav je len dočasný a po čase to prestane. To sa však nestalo a z ich jedinej dcéry sa rok čo rok stával čoraz namyslenejší a problémovejší človek. Škola bola pre ňu namáhavým obdobím, keďže ju to tam nebavilo a neexistoval deň, kedy by nevyviedla niečo špatné. Ona to však považovala za normálne, pretože ju to dokázalo pobaviť. Preto si tam narobila veľa problémov, vďaka ktorým ju odtiaľ takmer vylúčili. Často sa flákala za školou s jej partou ďalších „problémových deciek“ a rodičom sa všelijako vyhovárala a klamala. Niekto by si mohol povedať, že to dievča nemá žiadnu dobrú vlastnosť, no mýlil by sa. Aj ona dokáže byť občas milá a priateľská, občas to síce môže len hrať, no stane sa, že si niekoho obľúbi natoľko, že ho môže považovať za priateľa. To sú však u nej len výnimočné prípady, zvyčajne je jej plán omotať si človeka okolo prsta, byť s n ím za dobrú a potom ho pri prvej príležitosti ponížiť. To je pravá tvár typickej Ophelie. Len tak-tak skončila školu a myslela si, že si bude môcť konečne robiť čo chce. V ceste jej však stáli jej rodičia, ktorí jej budúcnosť videli inak. Chceli, aby sa začala venovať tomu, čo je pre ich kraj typické – výroba energie. Čo by to bolo za tvrdohlavú Opheliu, keby hneď nezačala prekypovať zlosťou. Ten večer dokonca ušla z domu. Utekala pozdĺž koľajníc naštvaná na celú svoju rodinu, na kraj, proste na všetkých. No nedošla ďaleko, na ďalší deň ju domov doviedli mierotvorci. Nebyť toho, že ich šéf sa poznal s jej otcom, už by skončila na pranieri. A tak pokračovalo jej trápenie. Nakoniec predsa len začala pracovať niekde u elektriny, dohliada na to množstvo prístrojov, aj keď to má zatiaľ len ako brigádu. Robí všetko, len aby to jej rodine spravilo radosť. Každý deň to samé. Snaží sa byť milá a pokojná, no vo vnútri to v nej každým dňom čoraz viac vrie, až môže jedného dňa vybuchnúť ako sopka. Jediným jej šťastím je to, že vo voľnom čase môže vybehnúť niekam ďaleko od jej kraja a vybiť si zlosť na všetkom, čo jej skríži cestu. A keby sa náhodou ocitla v hrách, jej protivníci môžu rátať s tým, že u nej im vzlykanie a prosenie o život nepomôže.
