[ ontouin vilí ]
Player: Jarci
FC: Jan Kowalewski
Defense: 2
|
Contact: jaroslav.auxt@gmail.com
Age: 15 deceased - probodnuté srdce: W. Caelum
Token: Dřevěný kolík
|
Antoine sa správa ako typický teenager z Trojky. Veľmi sa zaujíma o rôzne technologické vynálezy, o ktoré v trojky núdzu rozhodne nemá. V laboratóriách trávi hodne času, chce totiž všetko vedieť, tie najnovšie objavy nikdy neuniknú jeho pozornosti. Pre svoje hobby je to však dosť osamelý chlapec, no on spoločnosť nikdy nevyhľadával. Je to skôr samotár, ktorý si vystačí sám so sebou alebo s nejakou knihou. Má veľkú predstavivosť a vo svojom voľnom čase občas píše príbehy. Ak by raz náhodou vyhral Hry, jeho koníčkom by bolo písanie alebo veda. Napriek tomu, že Antoine je dosť utiahnutý chlapec, a rád sa hrá s mikroskopmi a podobnými hlúposťami, jeho rodičia, aj keď sú z Tretieho kraja, nemajú veľmi pochopenie pre jeho záujmy. Už odmalička ho prihlasovali do rôznych športových krúžkov a podobných aktivít. Raz to bol futbal, inokedy cezpoľný beh, potom zase niečo iné. Nikdy ho nenechali len tak doma vysedávať a nič nerobiť. Vyplnili mu všetok voľný čas, a na svoje hobby si nachádzal čas buď po nociach, čo malo za následok kruhy pod očami, alebo sa na všetko vrhol hneď po škole, čo malo zase za následok, že chodil domov dosť neskoro. Napriek tomu sa z neho stal celkom múdry dospievajúci chlapec, ktorý bol len tak trochu samotár. Keď bol menší, nenávidel, keď ho rodičia prihlasovali na všetky tie športy, no ako dospieval, prestal im to zazlievať. Uvedomil si, že možno istým spôsobom ho chceli pripraviť na arénu, pričom robili všetko čo mohli, aby mu zabezpečili čo najväčšiu šancu vrátiť sa. Do svojich dvanástich rokov Hry takmer vôbec nevnímal, bolo to len niečo, na čo sa musel každý rok dívať no všetko to bolo mimo neho. No akonáhle dosiahol dvanásť rokov, bol do žrebovania zaradený aj on a vtedy mu už nebolo všetko jedno. Len tak tŕpol, či nevyžrebujú jeho meno. Dosiaľ sa tak nestalo, no šťastie pri ňom nemusí stáť navždy. Knihy, ktoré dovtedy boli predovšetkým fantasy vystriedali knihy, kde našiel napríklad poznatky o prírode, o zbraniach… o všetkom, čo by sa mu mohlo zísť do arény. V škole prišiel raz učiteľ telocviku s nápadom, že by spravil krúžok karate. Antoine samozrejme o tom veľa čítal a tak sa tam hneď dychtivo prihlásil. No po prvom týždni mal chuť vzdať to, po celom tele mal svalovinu a podľa jeho názoru mu to vôbec nešlo, aj keď učiteľ ho presviedčal o pravom opaku. Len vďaka jeho húževnatosti to nevzdal, a teraz, keď tam už chodí asi tretí rok mu ide od ruky. Výrazne pokročil, no stále sa má čo učiť. V knihách o zbraniach sa toho dozvedel veľa, a samozrejme ako každý chlapec chcel si ich vyskúšať. V Treťom kraji by však zbrane typu trojzubec asi nenašiel, max tak niekde vo výskumnom centre a tam by ho samozrejme v živote nepustili. Luk si skúsil vyrobiť, no vždy sa po nejakých dvoch strelách rozpadol a tak to vzdal, s tým, že sa k tomu vráti neskôr, no zatiaľ to neskôr akosi neprišlo. Premýšľal, čo by také mohol v treťom kraji nájsť, a potom začal obchádzať rôzne miesta, kde niečo potiahol alebo tak. Nakoniec zohnal nože, dýku, sekeru a v labáku, keď sa nik nepozeral sa mu podarilo potiahnuť aj akýsi prototyp, no prišli na to a tak ho musel vrátiť a mal za to mesiac zaracha. Potom už bolo treba len nájsť si čas. Povedal rodičom, že ide ku kamarátovi ale namiesto toho si našiel odľahlé miesto, kde trénoval. Rástlo tu množstvo stromov a tak ako terč a fiktívneho protivníka používal stromy. Najviac si porozumel s nožmi, s tými mu to po čase ide ako po masle. Terč už zasiahne s vynikajúcou úspešnosťou. So sekerou mu to trvalo o veľa dlhšie, no nakoniec sa dokázal prispôsobiť aj tej. S tou však začínal napríklad tak, že šiel narúbať drevo, aby si najskôr osvedčil techniku držania a až potom sa začal so sekerou oháňať, nechcel prísť k úrazu, veď ako by ho vysvetlil? Nakoniec sa teda zoznámil aj s tou, aj keď samozrejme na splátcov zo sedmičky by asi šancu nemal. Viac zbraní nezháňal, po prvé nepotreboval ďalší prúser a po druhé najskôr sa chcel poriadne naučiť narábať s tým čo mal, až potom by prešiel na ďalšie. Rozmýšľal nad tým, že by začal aj behávať, no nechcel na seba už zbytočne pútať pozornosť zvedavých očí, a tak kondičku naháňal len na tréningu karate. Posledné, na čo ešte myslel bolo lezenie, v každej aréne videl niekoho niekam liezť, či už na strom, skalný útes alebo niekam inam. A tak občas tréning so zbraňami vynechal a namiesto toho sa postupne učil liezť.
Síce lezenie skúšal, a celkom mu to aj ide, no len pokiaľ má pri sebe hrubšie konáre, inak sa hore neodváži, jasné, v aréne by ho k tomu možno dohnala hladina adrenalínu v krvi, ale pri jeho „šťastí“ by ešte zletel zo stromu. Antoine je dosť hašterivý typ, vždy si stojí za svojim názorom, aj keby sa mal pobiť do krvi. Na druhú stranu, keď príde na to, že jeho nápad je hlúpy, nechá, nech ten druhý povie ten svoj, no nikdy si neodpustí nepekné poznámky k tomu druhému. Raz sa takto pohádal s chlapcom, ktorý bol o tri roky starší, a ten mal proste výbušnú povahu a skončilo to tak, že Antoine odišiel so zlomeným nosom, pretože to ten týpek nevydržal a jednu mu vrazil. Keď prišiel domov rodičov to samozrejme neuniklo, a keď sa na to pýtali tak si na rýchlo niečo vymyslel. Bolo na nich vidno, že mu neveria no na jeho šťastie sa rozhodli, že to nebudú zbytočne pretriasať, chlapec je už dosť starý, tak nech si svoje problémy vyrieši sám. Napriek tomu, že lezenie mu celkom ide, paradoxne má strach z výšky. Síce sa s ním snaží bojovať a nejak ho prekonať no do teraz sa mu to nepodarilo, preto keď lezie, tak sa zásadne nepozerá dole. Akonáhle tak urobí, v hlave sa mu začnú vynárať scény ako stratí rovnováhu a zo stromu jednoducho zletí na zem a doláme si všetky kosti. Vtedy sa len pevnejšie chytí kmeňa stromu a dúfa, že triaška pominie čo najskôr. Samozrejme, začal sa týmto problémom zaujímať, a dostal nápad, ktorý by mu s jeho strachom mohol pomôcť. Vyliezol na strom, len kúsok nad zem a začal sa posúvať po konároch na ich koniec, tak aby nespadol no zároveň tak, aby v jeho žilách začal rýchlejšie prúdiť adrenalín, a z tade začal pozorovať zem, aby si jeho telo zvyklo na tú výšku, aby ju proste bralo ako niečo samozrejmé, a nie niečo tak nepríjemné, že mu to vlastne znemožní akýkoľvek pohyb vo výške. Zo začiatku táto jeho taktika fungovala a tak sa rýchlo posúval do väčšej výšky, no samozrejme to prehnal. Zašiel až príliš ďaleko a konár pod ním jednoducho nevydržal jeho váhu a zlomil sa pod ním. Pred pádom z dvojmetrovej výšky rovno na tvrdú zem ho našťastie nejaký konár, ktorý sa síce keď na neho Antoine dopadol zlomil tiež, no aspoň spomalil jeho pád na zem. Vtedy došiel domov s poriadne poudieranými rebrami, no našťastie sa mu nestalo nič vážne. Teda aspoň dúfa, tá bolesť ho po nejakom čase prešla a s rebrami ani s nejakým nepríjemným pichaním v oblasti brucha nemal žiadne problémy, takže snáď je všetko v poriadku. Jeho ďalšou slabinou v poradí je plávanie, a celkovo voda. Antoine je od mala veľmi nešikovný, a keď sa naháňal s mladšími súrodencami tak v mladom veku padol do močiara, z ktorého ho museli zachraňovať až rodičia. Od vtedy si vypestoval akúsi tú nechuť k vode. Síce to neznamená, že sa nesprchuje a chodí po uliciach s tým, že smrdí a ľudia, ktorí okolo neho prejdú by museli pre neznesiteľný zápach prejsť na druhú stranu, no nikdy nebol ani fanúšikom dlhej kúpele, vo vode sa vždy zdržal len minimum. K plávaniu má teda taktiež odpor, a teda dúfa, že v aréne, v ktorej bude on sa žiadna voda nebude nachádzať, a ak už aj bude, tak jej bude čo najmenej.
Antoine je prostý chlapec z Tretieho kraja, ktorý mal to šťastie, že sa narodil do celkom bohatej rodiny na priemer tretieho kraja. Jeho rodina je tiež veľmi veľká, má troch bratov a dve sestry, a chudobný ľudia by šesť detí uživili asi len ťažko. Aj keď matka samozrejme neporodila všetky naraz a kým sa narodilo to najmladšie, tak to najstaršie už malo osemnásť a tak už bolo viacmenej samostatné ale aj tak. Nie je to žiadna zábava. Antoine sa narodil v poradí ako štvrté dieťa, pred ním to boli Andrew, Charlotte, Bob a po ňom Susane a Ryan. Antoine má so svojimi rodičmi našťastie celkom harmonický vzťah, nehádajú sa každý deň asi po sebe nehádžu taniere ako to videl u niektorých rodín. Popravde, keď to videl tak musel odtiaľ rýchlo utekať lebo jednoducho vybuchol smiechom. Antoine by pre rodinu obetoval aj svoj život, je to proste statočný človek. Raz v noci, keď nemohol spať rozmýšľal nad tým, čo by sa stalo, keby vyžrebovali do hier jeho brata? Ten má už dvanásť rokov, takže naňho už prvá sklizeň. Bez váhania si sám sebe odpovedal, že by nastúpil namiesto neho, predsa len pätnásťročný chlapec má väčšiu šancu vyhrať ako ten dvanásťročný. Predsa je len silnejší, obratnejší… V prípade úmrtia v aréne by to pre jeho rodinu nemalo byť až také zložité, predsa majú ďalších päť detí a priateľku nemá, tak nemá sa s kým ani rozísť, aby jej svojou smrťou nespôsobil ešte väčšiu bolesť. No snažiť sa predsa len bude. Veď len hlupák pôjde do arény s tým, že tam s určitosťou zomrie a tak načo by sa mal aj snažiť. Antoine sa to tam bude snažiť roztočiť, už aj pred arénou, chce spraviť dojem, a získať si tým aj nejakých fanúšikov či sponzorov. Aj keď nemá zrovna bláznivú povahu a nevie sa ľuďom vtierať do života, pripadá si pri tom hlúpo, keď bol malý tak v škôlke hrávali divadielka, tak snáď mu ešte z tých čias niečo ostalo a on sa bude vedieť pretvarovať sponzormi ako ich miluje a splátcami, ako rád ich vidí aj keď by ich v kútiku duše najradšej povraždil už pred začiatkom hier. Anoine nie je nijaký svätec, keď má zlú náladu alebo mu niečo tak si aj z chuti niečo nenadáva, čiže si bude musieť pri svojich rozhovoroch dávať pozor na ústa. Nebol by to predsa príjemný pohľad keď by mu niečo vykĺzlo, aj keď, predsa je tam moderátor, tak ten by to mal nejako uhrať do outu, no náhoda je blbec. Rodičia sa z neho snažili vytĺcť nadávky, niekedy aj bitkou no nejak to nepomohlo. Antoine bol od narodenia ťažký oriešok na výchovu, bol tvrdohlavý, nechcel robiť čo sa mu nakázalo. Našťastie dospievanie ho pozmenilo, a z neposedného decka sa stáva statný muž, kiež by to tak vydržalo navždy. Ako dospieva, snaží sa rodičom pomáhať so všetkým, učiteľka zo školy mu pomohla s brigádou v tunajšom výskumnom centre, a keď dostane výplatu tak polovicu okamžite venuje do rodinného rozpočtu, nemá potrebu niekde míňať peniaze, a taktiež ani nevie kde by to robil. Niektorých vidí, ako peniaze míňajú na alkohol. On alkohol ochutnal raz a skoro sa povracal, nechutilo mu to. Je síce pravda, že vtedy mal jedenáct a teraz by už možno zareagoval na tú chuť inak, no on nepotrebuje alkohol k životu. Radšej si vyjde s kamarátmi (aj keď ich nie je ktovieako veľa) niekde von, napríklad zahrať si futbal, alebo ide k niekomu na návštevu a podobne. Keď neboli Jamesovi (kamarát) rodičia doma, James ho dokonca poprosil, aby ho začal učiť narábať s nožmi. Keď to Antoine počul , stuhla mu krv v žilách, on si totižto myslel, že o jeho tréningu nevie nikto, no čo keď to tak nie je? Čo keď je takých ľudí viac? Najskôr s tréningom nesúhlasil, vyhováral sa na rôzne hlúposti, a on sám s tréningom prestal, bál sa, čo ak niekto na neho pri najbližšom tréningu zavolá mierotvorcov? No toto odporovanie mu vydržalo asi tak dva týždne, potom sa vrátil k svojmu tréningu a dokonca začal učiť aj toho kamaráta. S počiatku to išlo dosť ťažko, jeho učiteľské skúsenosti nie sú ktovieako oslnivé, a vysvetľovať nevie tak jednoducho, ako by sa to v dannej chvíli zišlo. Nakoniec sa to však dalo do poriadku a teraz trénujú chlapci spolu.
