Anthony Dustin: *Sú to asi dva týždne, čo stál naposledy na tomto mieste a už je to zase. Je síce pravda, že to nebola zrovna rýchla aréna, no splátcovia sa snažili robiť aspoň niečo každý deň, a preto si ich aspoň cení. No tieto rozhovory sú slávnostnejšie ako so všetkými splátcami, predsa len teraz tu má len jedného, no víťaza, nie dvadsaťštyri urevaných deciek. A preto keď si upraví motýlik a vystúpi na pódium, vôbec nemusí svoj úsmev predstierať.* Dámy a páni, dovoľte aby som vás privítal na rozhovoroch s víťazom v poradí už 128. ročníka Hunger Games. *Jeho hlas sa rozlieha po celom štúdiu.* Tento rok je našim víťazom Jeffrey Horn zo Šiesteho kraja. Prosím privítajte ho medzi nami. *Zvolá a spolu s publikom hlasno tlieska.*
Jeffrey Horn: Ďakujem, ďakujem. *Povie keď sa zhlasného potlesku vstúpi na pódium. Hoci tu stál nedávno, dnes má úplne iný pocit z tohto rozhovoru, ako tomu bolo minule. Dnes sa už nemusí triasť, čo urobí o pár dní v aréne, pretože ho už žiadna aréna nečaká. A už nemusí premýšľať, ako si získať na svoju stranu sponzorov. Už mu ich netreba. Takže môže všetkých ľudí kľudne vyfakovať, aj keď on to nemá za potreby.* Ďakujem za privítanie. *Poďakuje sa ešte raz a posadí sa do kresla vedľa moderátora, kreslo je presne na tom istom mieste kde bolo aj kreslo pre splátcov, no toto je pre víťazov, a každý rok v ňom sedí len jeden splátca - víťaz.* Tak kde začneme? *Spýta sa veselo.*
Anthony Dustin: *Keď vidí, ako ten chlapec prišiel na pódium pousmeje sa. Je vidieť na ňom, že je iný. Síce vystrája podobne ako minule, no vidno mu to očiach. Vtedy sa v nich myhol strach, no dnes v nich vidno absolútny pokoj. No ostane zaskočený, keď si sadne a spýta sa kde začnú.* Takže teba by zaujímalo kde začneme čo? *Zasmeje sa.* No, nebude to na začiatok asi žiadna špeciálna otázka. Spýtam sa ťa len toľko, ako si zatiaľ užívaš víťazstvo? *Spýta sa a prejde si rukou po vlasoch.*
Jeffrey Horn: *Sedí tam a oprie sa o operadlo kresla, keďže ho nepríjemne pichne v chrbte. Je ešte mladý a nebolo by to nič príjemné, keby mal už teraz v mladosti nejaké problémy s chrbticou. Keď si predstaví, že by si ju pokazil až tak, že by mal na chrbte hrb, strasie sa a to ho akosi vráti späť do reality, práve včas na otázku od moderátora. * No viete *Začne.* Prvé dni si predsa len toho veľa neužijete, potrebujete sa zotaviť po toľkých nepríjemných dňoch strávených v aréne. No začínam si opäť zvykať. A ak sa mám priznať, tak na to vaše skvelé jedlo si tu zvykám najrýchlejšie, jeden z tých vašich kuchárov by sa mi zišiel aj doma keď sa vrátim, nepožičiate mi niekoho? *Zasmeje sa no hneď sa vráti k svojej otázke.* Zatiaľ si to nejako extra neužívam. Ešte som nebol v žiadnom klube alebo niekde na verejnosti. Toto je taký prvý krok, no verím, že sa to postupne začne zlepšovať. Je to ako keď sa malé dieťa učí chodiť. Nevie chodiť hneď odrazu no malými krôčikmi sa to postupne naučí. *Prívetivo sa usmeje a čaká na ďalšiu otázku.*
Anthony Dustin: Dobre teda. *Zhrnie jeho odpoveď dvoma slovami.* Myslím, že nie len v tejto sále ale aj v celkom Kapitole by sa našlo veľa ľudí, ktorý by ti pomohli s tým užívaním, no nie je tak? *Zvolá zo smiechom na publikum z ktorého sa ozve jednohlasné áno.* Tak vidíš. *žmurkne na chlapca pred sebou.* No teraz trochu pritvrdíme. *Povie a nasadí neutrálny výraz tváre.* Aké to bolo, keď nadišiel posledný deň? Aké si mal pocity? Veril si, že sa vrátiš?
Jeffrey Horn: *Na to, že ľudia by mu pomohli s užívaním si radšej ani neodpovie. Nepochybuje, že by sa tu našlo dosť takých idiotov. No je celkom mžné, že by ich to bavilo len rok, kým by zase neprišiel na rad ďalší nový víťaz, ktorý by bol pre zmenu v kurze. AJ keď ktovie, niektorí víťazi si stále užívajú slávu a to už prešlo pár rokov od tej ich výhry. Rozhodne sa teda počúvať ďalšie slová moderátora.* No viete, v ten posledný deň to bolo také kadejaké. Najskôr si musíte predstaviť, aké to je vôbec sa toho posledného dňa dožiť. Ostali sme len štyria, takže dvadsať splátcov malo už svoj osud právoplatne spečatený, ostali tri prekážky, traja splátcovia, ktorých bolo treba sbaviť chuti po víťazstve. A tak sa to nejako vyvíjalo samo. Bol som prekvapený, koľko sponzorských darov si ku mne našlo cestu a za to by som chcel všetkých sponzorom poďakovať. Viete, aj to, že vidíte ten sponzorák vám dokáže pozdvihnúť náladu. Je to taký náznak toho, že niekomu na vás záleží. Nie ste nikomu ľahostajný. A keďže sme tam ostali štyria, dúfal som, že sa mi podarí vrátiť. Aj keď moje šance tak isto ako ostatných boli hop alebo trop. Takže som mal aj šťastie, no to k výhre treba vždy.
Anthony Dustin: Mhm, mhm. *Pritaká víťazovi na súhlas. Sám si seba nedokáže predstaviť v aréne. Veď čo by urobil? Nepochyboval by o každom svojom kroku? A čo keby zlyhal? Čo ak by sa už z arény nevrátil, tak isto aj tento rok dvadsaťtri splátcov? Pri tej myšlienke ho zmrazí. * No ale sponzory predsa rátali, alebo takpovediac ťa tými svojimi sponzorákmi tak postrkovali k tomu víťazstvu. A no vidíš, nakoniec sa to podarilo. *Skonštatuje.* No keď už sme pri tom poslednom dni, povedz mi, aké to bolo stáť tam zoči voči Olivii? Tvojej krajanke? Predsa len, nebolo to zvláštne? Osobne musím si priznať že si nepamätám, kedy boli vo finále splátcovia z rovnakého kraja. *Dokončí otázku.*
Jeffrey Horn: Ach, jaj. *Vzdychne si, keď príde na rad otázka o ňom a Olivii.* Musíte pochopiť, že ten náš vzťah, ak to teraz môžem nazvať vzťahom bol takpovediac nulový. Možno si poviete, že predsa šiesty kraj nie je nejaký obrovský. No pravdov je, že Oliviu som prvý krat videl na sklizni. A okrem sklizne sme sa nejak nestýkali. Do Kapitolu nás doviezol ten istý vlak, mali sme to isté poschodie, to isté výcvikové centrum, no všetko sme robili oddelene. Ani neviem prečo. Možno by sme dokázali spolu tvoriť dobrú partiu, no to je teraz už zbytočná otázka, čo sa stalo sa už neodstane. Proste je to tak, že sme sa skoro vôbec nepoznali a tak to bolo celé divné, a to je zároveň aj odpoveď na to, prečo som si vybral ako terč Oliviu a nie Aspen. Síce ani s tou sme neboli nejaký BFF, no poznali sme sa aspoň v rámci spojenectva, čo u krajanky chýbalo. Jediné, čo som vedel bolo, že akonáhle padla Arco a ostali sme traja, chcel som už len čo najrýchlejšie skončiť a vypadnúť z tej arény, aj keď to ani potom nešlo zrovna rýchlo, nejako sa to predsa dovlieklo až sem do tohto momentu, kedy tu sedime my dvaja a spolu debatujeme. *Po takom monológu sa už len usmeje a nechá svoje pery na chvíľu odpočívať.*
Anthony Dustin: Chcem povedať, že tomu chápem, no môj mozog to nejako nedokáže prijať. No toto bolo medzi vami dvoma, a už to tak aj ostane, už bude zbytočné otvárať staré rany. Takže by sme prešli inam, súhlasíš? *Spýta sa s úsmevom, presadne si na iné miesto vo svojom obrovskom kresle, keďže mu začínajú tŕpnuť nohy a pokračuje v otázkach.* Neviem, či si si všimol, ale tento rok sme mali v hrách neuveriteľne veľký počet dobrovoľníkov, číslo ti teraz nepoviem, pretože nechcem na niekoho zabudnúť, no rozhodne ich bolo veľa. Čomu pripisuješ to, že nakoniec sa nikomu z nich nepodarilo vyhrať a dostal si sa sem ty, ktoremu to nariadil osud a nie jeho vlastné vôľa? *Spýta sa ho, pretrie si oči a uprene sa na neho zadíva.*
Jeffrey Horn: Viete, to že sa dobrovoľne prihlásite vám ešte nezaručuje to, že v tých hrách vyhráte. A to sa stalo aj tu. Nechcem sa tu nejako vyťahovať aký som úžasný, aj keď určite som *Zasmeje sa.* No opäť v tom hralo rolu aj šťastie. Tým najhorším nástraham arény sa mi podarilo ako tak vyhnúť a nakonci som bol potom na tom fyzicky lepšie, keďže som toho neprežil toľko ako ostatný. Profíci sa nejako povraždili navzájom alebo niečo podobné, pretože okrem Arco nemám ani poňatia, čo sa s nimi stalo, a ostatný sa nejako sundali navzájom. Uz len na konci to bolo v mojich rukách, kedy som musel predviesť, čo vo mne je a ja pevne verím, že som sa predviedol v čo najlepšom svetle. *Skonštatuje na záver.*
Anthony Dustin: Z tejto tvojej odpovede som trochu zmätený, pretože mi z toho akosi vychádza, že ani sám poriadne nevieš, ako sa ti podarilo vyhrať. *Zachichoce sa, no je rozhodnutý, že ho už viac trápiť nebude.* To bude na dnes stačiť. *Usmeje sa a položí mu ruku na rameno, a po chvíli ju odtiahne. No ešte neskončíme, nechceme predsa prísť o príležitosť stretnúť sa s hlavnou tvorkyňou tejto arény, arény, z ktorej sa podarilo tebe, Jeffreymu Hornovi vyviaznuť ako živému. A preto verím, že aj ty ju rád uvidíš.* Zatlieska aby trochu utíšil divákov, pretože sa trochuh rozrečnili a jemu to začína liezť na nervy.* Dámy a páni, prosím vás privítajte na pódiu Devline Antoinne, hlavnú tvorkyňu arény 128. Hunger Games. *Zakričí do mikrofónu.*
Devlin Antoinne: *Po tom náročném týdnu se konečně dočkali vítěze. Ve svých zlato-béžových šatech se vydává na pódium, dá se říct, že dneska vypadá fakt královsky. I na tuto korunovaci je to důležité, i když to není vítěz, kterého si představovala. Avšak krásný úsměv na tváři jí nemizí. Nakonec dochází až k té nové Šestce, je to tak nedávno, kdy ještě korunovala jednoho vítěze práve z Šestého kraje Ezru Donnovana. Možná tento kraj příliš podceňuje, ale výkon ani jednoho z nich se jí pro show moc nezalíbil. I tak se na něj dokáže mile usmát.* Dobrý večer dámy a pánové. *Pozdraví všechny v místnosti a očima se přesune k Anthonymu až k Jeffreymu.* Vítám Tě opět v Kapitolu chlapče. Doufám, že si své výhry ceníš a budeš ctít kraj i Kapitol. *Navolí přísný výraz, jen aby věděl, že s nimi není radno si zahrávat.* Gratuluji ti k vítězství, byl jsi v této aréně ten nejlepší. *Podaří se jí znovu vykouzlit úsměv, ačkoliv byl trochu kyselejší. Vezme si z červeného semišového polštářku zlatou vavřínovou korunu, kterou mu s opatrností pokládá na hlavu.* Ještě se jistě uvidíme, doufám, že se k nám připojíš k výletu. *Řekne mu ještě na závěr, a pak se pomalu odebírá ke svému křeslu, aby si mohla vychutnat ty lepší chvilky z letošní arény.*
Jeffrey Horn: *Keď tam príde hlavná tvorkyňa len sa snaží na ňu nevypliešťať oči. Ani nevie prečo, no predstavoval si ju ako nejakú kockáčku, ktorá len celé dni sedí nad počítačmi a plánuje, aké svinstvá pripraví pre ďalších splátcov. Zamyslí sa na chvíľu, no rýchlo tú myšlienku vytlači, pretože teraz nemá čas zaoberať sa takými vecami, keďže mu tvorkyňa kladie na hlavu korunku pre víťaza.* Ďakujem, posnažím sa nesklamať vás. *Poďakuje ako slušný chlapec a hoci nevie, ako by ju mohol sklamať predsa len to povie a potom dodá.* Rád sa k v vám pripojím. *Usmeje sa a opäť sa posadí do kresla, aby sledoval rekapituláciu.*
Nadešel zase další moment, na který si jistě i sám vítěz těší. Všichni přítomní znovu uvidí zaběry z arény, Jeffrey i ty, o kterých sám v aréně nevěděl. V místnosti všechny ostrá světla reflektorů pozhasínají a zůstávají jen těch pár menší světel u schodů a pod některými ze sedadel. Poté vyjíždí obrovské plátno, objeví se odpočítávání, po které následuje ještě pár reklam a taky pozvánka na výlet vlakem ve stylu Vánoc. Po dalších klasických reklamách na kosmetiku a různé značkové oblečení se konečně objeví kapitolský znak, po kterém následně začíná úvodní masakr a celá REKAPITULACE HER.
Anthony Dustin: Tak, dámy a páni, nadišiel čas dnešný večer ukončiť. Pevne verím, že ste si rozhovor s našim víťazom tak isto ako aj rekapituláciu užili a už teraz sa spolu so mnou tešíte na to, aké prekvapenia si pre nás prekvapia tvorcovia a splátcovia tie budúce hry. Prájem vám teda príjemný zvyšok većera a nech šťastie stojí vždy na vašej strane. *Dopovie, na čo sa začnú pomaly zhasínať svetlá v štúdiu. On vkĺzne do zákulisia, kde si vyzlečie kostým a prezlečie sa do pohodlného domáceho oblečenia a odíde.*
