[ akantha lavaritensn ]
Player: Rywaine
FC: Rhiannon Fish
Defense: 6
|
Contact: nielle.shine@gmail.com
Token: -
|
Sama seba považuje na pomery Siedmeho kraja za veľmi schopnú. Bohvie odkiaľ až pochádzajú jej gény, nie si ale istá, či to bude práve Sedmička. Okrem pouličných bojov, ktorými celý jej proces tréningu akosi začínal, sa pomaly posúvala vyššie a vyššie, až tým zasvätila časť svojho života. Jej cieľom sa stalo prihlásiť sa do Hier a vyrovnať sa takým profíkom nie je žiadna sranda, ak ste zo sockokraja, ako je napríklad práve ona. Trénovala teda boj so zbraňami, ako sú sekera či rôzne typy nožov. Rovnako ako ich vrhanie. Už len základnú schopnosť sa s nimi obrániť by mala z toho, ako pracovala, avšak jej cieľom bolo sa s nimi zdokonaliť za účelom boja. Preto si na to vytvorila podmienky skryté niekde od ostatných. Áno, sem-tam sa vyskytol problém, ale väčšinou si s tým vedela poradiť. Boj telo na telo bol pre ňu už akousi normálnou záležitosťou, s ktorou sa potýkala častejšie, ako by bolo treba na dievča v jej veku. Sama sa teda naučila nejaké základy sebaobrany – avšak len v rámci spomínanej ulice. Keď neprecvičovala so spomínanými zbraňami, ktoré boli asi jediné v okolí, s ktorými aj mohla, chodievala behať. Dlhé niekoľkokilometrové trasy sa pre ňu stali po čase ničím. Dokonca ich má radšej ako krátke šprinty. Robila tak ako za teplého leta, tak i za studenej zimy, čiže jej podmienky veľmi výkon neovplyvnia, učila sa v každom počasí, dokonca aj za búrky. Jej meno pochádza z gréčtiny a dnes by sa jeho význam dal preložiť ako tŕň. Tým aj v skutočnosti je, lebo ak sa stanete jej cieľom, len tak bez ujmy na zdraví od nej neutečiete. Cieľavedomosť je aj po toľkých rokoch, ktoré neprežila práve ružovo, jednou z jej najlepších vlastností, ktoré ju ťahajú dopredu. Niektoré dni si spravila doslova kondičné, prenášala ťažké kusy dreva a cvičila s nimi snáď ako s činkami. Dokonca s plným batohom liezla po stromoch – na to má teda talent, bez akejkoľvek pomoci sa dostane do extrémnych výšok. Má teda silné ruky, dobrú rovnováhu a nebojí sa byť niekoľko metrov nad zemou. To, že žila v Sedmičke ju tiež pripravilo na to, aby sa o seba dokázala sama postarať. Nie vždy si mohla dovoliť jedlo, takže si z času na čas musela niečo uloviť. Tiež nemá problém kvôli prežitiu nájsť nejaké červy alebo iné chrobáky a zjesť ich. O prírode sa naučila čo najviac mohla. Pozná veľa byliniek a snáď každé zviera, ktoré môže. V prípade potreby si vie ošetriť rany, musela tomu tak robiť, aj keď začínala s pouličnými bitkami a ešte bola slabá. Zlomenina či krvácanie? Žiaden problém, nejako sa to spraví. Okrem takýchto vecí sa naučila psychicky na nikoho neviazať. Dokonca jej ani také nechutnosti nevadia, sama predsa nevyzerá práve najlepšie a vo svojom živote sa stretla aj s tým, že videla rozpárané brucho či iné časti tela. Nepotrebuje pomoc s ničím a dokázala by ublížiť aj človeku, ktorého donedávna považovala za priateľa. Okrem rodičov pre ňu nikto nie je viac ako prekážka v živote. Vychovaná bola skôr životom, ktorý bol k nej tvrdý než domovom, v ktorom mala lásku.
Mladšia mávala celkom často depresie, takže ju to z času na čas vie ešte prepadnúť a ona sa cíti fakt hrozne. V tých chvíľach sa uzatvára do seba a nedáva si pozor na to, čo sa deje okolo nej. Možno niekedy ani nie je pri vedomí, len sa o to pokúša. Ako malá bola šikanovaná. Deti sa jej posmievali a mlátili ju kvôli jej vzhľadu – zjazvená tvár. Vtedy mala aj podkopané sebavedomie, našťastie sa to časom naučila neriešiť, a tak sa vyškrabala aspoň z tejto jamy. Zlé spomienky a sny sa jej ale vracajú stále. Máva naozaj strašné nočné mory, z ktorých sa prebúdza celá spotená, vrieskajúca, nemajúc prehľad o tom, kde sa nachádza. Toto je jedna z vecí, ktorá by ju mohla v aréne definitívne zabiť. Snažila sa s tým vysporiadať, ale nikdy sa to nepodarilo odstrániť. Maximálne tak redukovať na to, že sa jej to nestáva každú noc, ale tak raz do týždňa, ak má šťastie. Mimo to to nie je žiadna profesionálka, všetko sa naučila sama alebo ju to naučili ostatní – tým, že sa zvykla riadne mlátiť. Plávať sa naučila, ale má problém s dlhším zadržiavaním vzduchu v pľúcach, takže potápanie pre ňu neprichádza do úvahy ani za nič. Nejako tak nemá dôveru k nikomu, nedokázala by si sama od seba nájsť spojenca. Ak sa k niekomu prihovorí, nikdy to nie je milo, leda by si bola istá, že rozhovor s vami bude niečo normálne. Nemá totižto veľa priateľov, nevie, čo je to môcť sa na niekoho spoľahnúť. Rozprávať sa s ostatnými, ak by ju oslovili, je tiež celkom ťažké. Býva ironická a snaží sa byť vždy tá nadradená, aspoň kvôli pocitu, že má navrch. Nikdy sa nemala ako v bavlnke a je až prehnane nedôverčivá. Naozaj by ste jej museli dokázať, že si aj maličký kúsok jej dôvery zaslúžite. Je to niečo, čo naozaj len tak nedáva. Hranie sa na niečo iné tiež nie je jej štýl. Proste je aká je a serie na všetkých, vždy povie svoj názor, nech už akýkoľvek a nech už si o nej potom ktokoľvek myslí čokoľvek. Už to, že ako maličká stratila aj ten kúsok spomienok, čo mala, je pre ňu traumatizujúce. Už od dieťaťa tiež trpí bolesťami hlavy, s ktorými sa už síce zmierila a dokáže ich potlačiť, no nikdy to nie je príjemné a celkovo jej to zhoršuje stav. Ako obyvateľka sockokraja nemala nijaký prístup k technológiám, ledva by sa dotkla kábla, proste takýmto veciam neverí. Logické hry by síce boli niečo pre ňu, asi by ju to aj bavilo, no matika a nejaké filozofické vedy či iné hlúposti sú pre ňu naozaj tabu. Ak by sa dostala do arény, ktorá by bola čisto v nejakom neznámom a neprírodnom prostredí, asi by bola dosť zmetená, lebo sa v tom neorientuj. Príroda je pre ňu všetko a žije v nej celý život. Taká náhla zmena by pre ňu bola šokom a asi by sa tam práve len tak ľahko nevyznala.
Acantha, jediné slovo, ktoré má nejakú súvislosť s jej minulosťou. Ako sedemročná sa totižto v krátkej bundičke, teplákoch a s vreckovým nožom v ruke predierala lesom blízko siedmeho kraja. Zobudila sa s bolesťou hlavy a nepamätala si kto je a ani kde je. Na spomínanej bunde mala vyšité svoje meno a vo vreckách nejaké jedlo. Vystrašená sa snažila nájsť niekoho, kto by jej pomohol. Našťastie ešte toho dňa malé dievčatko našla milá rodina, ktorá si ju neskôr aj adoptovala. Čo však bolo nešťastné a zarážajúce – dievčatko malo celú tvár zjazvenú. Doslova akoby jej tam niekto vyryl vlastné symboly. Nikto nevedel prísť na to, odkiaľ prišla. Akoby sa len tak z ničoho nič ocitla v strede lesa. Po nejakých jej príbuzných nebolo ani stopy. Jej adoptívny rodičia ju vychovali ako vlastnú, ich pokusy o otehotnenie totiž nevychádzali a tak brali Cerise ako dar od nejakého boha. Na ich pomery sa ju snažili vychovávať čo najlepšie a ak by mohli, zniesli by jej snáď aj modré z neba. Bola ich princeznou. Preto jej detstvo prebiehalo vcelku dobre. Našla si pár kamarátov aj napriek tomu, že bola najprv za škaredú čudáčku. Deti sa jej sprvu báli. Ona však bola otvorená a snažila sa s nim skamarátiť. Avšak aj doteraz je s ňou niekedy zachádzané ako so spodinou. Pohľady, ktoré po nej ľudia hádžu – a niekedy nie len pohľady. Keď začala chodiť do školy, spoznala samú seba, aj to, v akej krajine sa nachádza. Vtedy bola ešte poslušná, milá a neriešila život ako taký – vcelku sa im veľmi dobre darilo, ak nepočítala fakty čo sa jej vzhľadu týkalo… Než prišlo obdobie, kedy si začala klásť otázky. Ako teenagerka začala mávať depresie, začala sama sebe aj okoliu klásť rôzne otázky. Odpovede na nich však nikde neboli. Kto boli jej skutoční rodičia? Prečo ju nechali len tak samú v lese? Napospas osudu? Kto ju takto znetvoril? Zároveň už končila škola a ona začala pracovať. Letá, kedy bola ešte dieťaťom sa skončili a ona sa pripravovala na to, že za chvíľu bude musieť veľa pracovať, niekoho si nájsť a starať sa o jej adoptívnych rodičov. Zároveň u nej započala sféra rebélie voči rodine. Chodila často za hranice kraja, sem-tam pila alebo fajčila, aj keď nič z toho vlastne nechcela. Skôr len dúfala, že keď si bude kaziť život, nejako sa to jej biologický rodičia dozvedia a budú ju chcieť zachrániť. Vtedy v jej už trošku chorej hlavičke vzkrsol nápad – prihlási sa do Hier, vtedy sa jej rodičia budú musieť ukázať! Vtedy ju určite budú kontaktovať. Keď nie, aspoň sa v aréne vybúri – vypustí zo seba všetok hnev, nenávisť a smútok, ktorý sa v nej hromadili. Už ani láska adoptívnych rodičov nedokázala prekryť to, akú mala chuť vybuchnúť vo svojom vnútri. Od tej doby začala trénovať. Sekery, nože a podobné zbrane boli pre ňu číslom jedna. Taktiež chodila behávať alebo sa snažila nájsť nejaké silové aktivity, aby si zlepšila fyzičku. Často sa zapájala aj do pouličných bitiek a tak sa naučila mlátiť hlava-nehlava aj bez zbrane. Domov chodila stále menej a menej, prespávala v lesoch a snažila sa nájsť nejaké informácie o jej minulosti. Všade to skončilo slepou uličkou alebo jej ľudia neboli ochotní nejako pomôcť. Naučila sa žiť s tým, že proste nikdy nebude v spoločenskom rebríčku na takej úrovni ako ostatní ľudia. Dôvod navyše skúsiť hry a zistiť, či sláva dokáže premôcť aj takú vec. Samota jej myseľ ďalej obaľovala takýmito myšlienkami. Čím ďalej, tým viac nebezpečnejšou sa pre svoje okolie stávala. Pohlcovala ju „temnota“ nenávisti. Preto sa čoskoro presťahovala do starého domu, ktorý jej rodičia prenechali. Nebolo to nič moc, ale zariadila si to tam a mala pokoj len na svoje prípravy, o ktorých nikto nevedel. Aspoň sa tam tiež mohla stratiť civilizácii. Síce to bolo stále v kraji, ale ďalej od centra a od okolitých domov. Potrebovala súkromie, keď nemala s kým tráviť čas. Jej priateľská povaha kým bola ešte dieťaťom sa stratila z povrchu zemského, pekne ju tam zakopali ostatní. S tou malou skupinkou priateľov, ktorých by dokázala spočítať na prstoch jednej ruky sa tiež pomaly prestala schádzať a tak sa uzavrela sama do seba. Emócie sa pomaly vytrácali. Už nemala súcit, nevedela čo je to dobrota, zmizlo to ako rýchlo, akoby to v nej nikdy ani neexistovalo.
