[ do-lí sin-grh ]
 |
|
| |
defense [ 5 ]
- [ appearance ] Dollie, niekedy skrátene aj Doll, vyzerá skutočne ako porcelánová bábika. Jej postava je štíhla, drobná. Podpriemer na dievčatá jej veku. Pleť a vlasy sú svetlé snáď ako sneh. Oči má žiarivo modré a okolo nich vynikajú dlhé, čierne riasy. Ľahko rozpoznateľné črty balancuje neutrálnym oblečením šedej myšky. Tým pádom na seba nepúta až takú pozornosť, čo jej vyhovuje. Na tvári nosí neutrálny výraz, ale niekedy sa dokáže na ľudí milo usmiať. Záleží na jej nálade a okolnostiach. Môže však ľuďom veľmi ľahko prísť utiahnutá, čo je v niektorých situáciách pravdivá domnienka. Tak či onak sa snaží tváriť čo najviac nenútene, bezstaroste, nech si o nej urobia obrázok iný.
- [ personality ] Dollie je cieľavedomá, čo je tiež jedným z dôvodov pre jej prílišnú tvrdohlavosť. Ak sa jej niečo nepáči, alebo to nejde presne tak, ako si predstavovala, dokáže sa pekne rozčúliť. S jej vzhľadom malého anjelika by sa tomu nejeden divil. Ak je však všetko, ako sa jej páči, je veľmi príjemná. Z času na čas sa nemá problém na ľudí usmiať. Dôvodom pre jej výbuchy môže byť aj fakt, že je veľmi citlivá. Veľmi ľahko ju dokáže uzemniť zvýšený hlas a neraz má slzy na krajíčku. Kritiku a negativitu svojim smerom berie veľmi zle. Nenávidí, keď je na ňu niekto nahnevaný, alebo má niečo proti nej. Hlavne jej otec. Minulosť na nej nechala to svoje, hlavne nočné mory, z ktorých sa vždy budí spotená a vystrašená. Démoni, ktorí ju stále strašia, spomienky a myšlienky o minulosti, ktoré nijak nedokáže potlači do úzadia. Ktokoľvek by povedal, že to nie je možné, no i napriek tomu sa Dollie snaží byť optimistkou a nenechať sa tým všetkým zatiahnuť do temných zákutí vlastnej mysle. Nerada dáva svoje slabiny najavo. Väčšinu času sa proste snaží byť vtipná a tváriť sa, ako by sa nikdy nič nestalo. Všetko chce nechať pred ostatnými skryté, nie im dovoliť si to prečítať rovno v emóciách a výrazoch na svojej tvári.
× × ×
- [ file 001 ] Jej prvá spomienka siaha do veľmi skorého detstva a spája sa s veľkou odťažitosťou svojej matky. Už odmalička ju tá vec ťažila a mala na jej výchovu veľmi veľký vplyv. Do dnešného dňa na to spomína. Nikdy nepochopila, čo zlého urobila, keď sa k nej mama správala úplne inak ako mamky jej kamarátok. Vraj sa podobala niekomu úplne inému. To však pre malé dieťa nič neznamenalo a bolo z toho ešte viac zmätená. Každým dňom sa snažila prísť na dôvod a správať sa čo najlepšie, len aby pocítila zo strany jej mami niečo viac než nepríjemné pohľady. Veľmi ju to trápilo, bola na rodinu a vzťahy vždy veľmi citlivá. Neskôr, keď s nimi otec trávil doma viac času, sa všetko začalo pomaly meniť — minimálne to tak Dollie pripadalo. Na narodeniny dostala hnedého zajačika, ktorého veľmi originálne pomenovala Chlpáč. Na zvieratko sa veľmi naviazala a zbožňovala ho. Robil jej spoločnosť pri všetkých aktivitách a ako malá sa s ním dokonca niekedy kúpavala, z čoho však zajačik nebol práve dvakrát nadšený. Raz jej matka však dostala záchvat zlosti, keď sa Dollie spýtala, prečo sú jej vlasy biele a nie hnedé. Otec dostal jednu ranu tanierom, keď sa postavil pred ňu, a ďalší bol jej Chlpáč, ktorý sa jej vyšmykol z náručia a chcel len tak behať naokolo. V tom momente nebolo možné zastaviť jej plač. Nemohla sa zmieriť s tým, že jej ho vezmú a pochovajú niekde v záhrade. Preto ho dal otec vypchať, aby ho mohla mať stále pri sebe. Odvtedy trávila veľa času s ním v jeho pracovni, keď si vybavoval záležitosti. Prepletala sa mu pomedzi nohy s vypchatým hnedým zajacom, akoby bol možno ešte živý. Odvtedy bola so svojou matkou sama len zriedkavo. Ale v jeden deň musela. Pamätá si to, akoby to bolo teraz. Počula prudké búchanie na dvere, matka jej hovorila, že sa teraz budú hrať na schovávačku a ona bude potrestaná a že musí sľúbiť, že nevyjde von. Najlepším úkrytom sa jej v tej chvíli zdal gauč. Zaliezla pod neho a vtedy vtrhla dnu horda ozbrojencov. Kričali na jej matku, ktorá im kričanie opätovala. Potom jej jednoducho a bez akéhokoľvek varovania podrezali hrdlo. Vždy keď ide spať, sa jej tá scénka prehráva pred očami. Akosi nevidela, čo sa stalo potom. Len sa veľmi ticho rozplakala a pritisla si k sebe Chlpáča. Pár dní bola v apatii a šoku, z ktorého sa dostala veľmi ťažko. Jedného dňa sa proste dostala späť sama k sebe a bola v Trinástom. Tam jej dlho trvalo, kým sa spamätala z matkinej smrti, ale napokon sa jej to aspoň trochu podarilo. Začala chodiť do miestnej školy, kde ju zaradili do istej triedy, aby ju vycvičili na budúcu stopárku. V škole jej to išlo dobre a využila ju na to, aby prišla na iné myšlienky. Prišlo jej to ako najlepší spôsob zabudnúť.
- Devon Singer × Je to posledný človek, ktorý jej v tomto mizernom svete zostal. Miluje ho celým svojím srdcom. Nikdy ho nechce stratiť — v tomto ohľade ho až príliš chráni. Vďačí mu za svoje celkom pekné detstvo, kým sa to všetko nepokazilo. Vždy jej stál po boku a staral sa o ňu. Aj keď to asi nedáva veľmi najavo svojím správaním, jednoducho ho má strašne rada. Možno práve preto mu niekedy lezie na nervy.
- Kesame Brannan × Samozrejme, že tú ženu pozná, vidí ju v televízii zakaždým, keď vidí Hry o život. Jediné, čo ju na nej fascinuje, je, že má rovnako ako ona biele vlasy a modré oči. Takže jej je trochu ľúto, že niekto, s kým má toto spoločné, žije v podivnom Kapitole. Už ju to však veľmi netrápi, rozhodne to nie je tak, že by bola nejaká obľúbenkyňa alebo niečo podobné. Koniec koncov, stále je to dievča z Kapitolu, a tie sa jej nepáčia. Vôbec netuší, že je to jej skutočná matka. Ani by jej to nenapadlo. Tak ako to netuší jej otec, ani ona nevie, ako veľmi sa jej v skutočnosti povahovo podobá.
- obsidiánový box [k otevření potřeba 5 obs. klíčů]
