[ ky-ri-ja ka-ta-o-ka ]
vitality [ n/a ] × defense [ n/a ]
- Kiria má za sebou niekoľko rokov domáceho improvizovaného tréningu, ktorý si vymyslela sama. V zlomovom bode svojho života si toho na seba nakládla veľa. Pracovala, chodievala behať. Vytvorila si vlastnú rutinu, ktorú skĺbila so všetkým, čo potrebovala počas dňa spraviť. Vyvážila tak každodenný život so svojou novo nájdenou potrebou zo seba spraviť niečo, čím dovtedy nebola. Keď bola malá, v živote by si nebola povedala, že bude mimo zraku vyvolávať bitky, len aby zistila, aká je silná a ako by bola schopná sa ubrániť. Zdvíhala ťažké škatule ako závažia a zhyby robila na okenných rámoch. Behať chodievala ešte predtým, ako iní vstávali do práce. Jazdila na koni, s úsmevom pracovala za známych, aj keď jej úmysly vôbec neboli, aby im pomohla, išlo o to, aby sama niečo robila. Je veľmi vynaliezavá. Dokáže vymyslieť riešenie skoro na všetko, ak k tomu má potrebné veci. Naučila sa narábať s niekoľkými málo zbraňami, čo jej kraj poskytol – tými boli nože a bič. Verí si, že by sa dokázala naučiť narábať aj s niečím iným, na to by však potrebovala tréning, ktorý si určite vo svojom kraji nenájde. Vo svoju výhodu teda využila to, že sa naučila ľudí pozorovať, snažiac sa odhadnúť reč ich tela. Fascinovala ju i ľudská myseľ a do akých diaľok ju je schopná ovplyvniť svojimi slovami či akciami. Provokácia sa stala jej dobrým kamarátom, no i na to si vždy musela byť istá, či si to môže dovoliť. Nie je rozhodne hlúpa, aby sa púšťala do niekoho, kto jej môže narobiť akurát tak problémy. Je si vedomá toho, že nie je najsilnejšia ani najmúdrejšia na svete. Je však inteligentná natoľko, aby dokázala využiť dostupné zdroje vo vlastný prospech. Takže sa snažila zlepšiť tak silu svojho tela, ako i mysle. Po tom, čo v Desiatke zažila a videla je tiež odolná voči akejkoľvek krvi alebo nechutnostiam a len tak niečo ju nezhnusí a ani len nevystraší. Je si vedomá všetkých brutalít a aj pozeraním Hladových hier sa naučila veľa, aj keď poväčšine len na teoretickej úrovni.
- Nikdy nevie, kedy dosť. Kiria toho dá na seba veľmi veľa a potom sa čuduje, že sa poriadne nevie pohnúť, až má takú svalovku, že sa ledva postaví na nohy. Niekedy si nevie uvedomiť vlastnú silu, či už rozprávame o tom, že by niekoho udrela silnejšie, akoby chcela, alebo zdvíha náklad, ktorý je pre ňu jasne veľmi ťažký. Proste to skúsi, aj keby sa mala na hlavu postaviť. Mimo iné si je svojich nedostatkov aj vedomá, k čomu nemá v Desiatku prístup, alebo k čomu si ho tam neurobí, proste nevie a musí sa s tým zmieriť, nech je to už pre ňu akokoľvek ťažké. Nie je veľmi tímovým hráčom, leda by si z druhej osoby spravila hračku. Nemá potrebu nikomu pomáhať, ak z toho nič nemôže mať. Jej tiež nikto nepomohol, keď sa cítila najhoršie. Tak jej tiež robí veľký problém si požiadať o pomoc, takže musí nasadiť na tvár hereckú masku, takže to nepraktikuje často. V prípade, že niekto požiada o pomoc ju, berie to len v prípade, že z toho môže niečo dostať aj ona. V tomto ohľade nie je dobrým človekom, ale nehodlá to meniť. Väčšinu schopností potrebnú pre prežitie zvláda len na úrovni, aby sa nepovedalo, lebo bola pre ňu prednejšia hrubá sila, než schopnosť sa o seba postarať, ak by sa ocitla napríklad v aréne. Plávanie má tiež na úrovni minimálnej. Variť si navarí, ale keď je to na nej, naučila sa jesť to jedlo spálené. Bylinky jej nehovoria nič, vyzná sa skôr vo faune. Orientácia v priestore by nebola najhoršie, nie však v prostredí, kde nikde nebola. Berie, že sa raz dostane k blízkosti Kapitolu a spraví niečo pre to, aby aj oni pocítili bolesť ako ona. Nikdy ale nepokladala Hladové hry za možnosť pre ňu. Veď je ich v kraji tak veľa, aká malá je pravdepodobnosť, že by sa tam dostala práve ona? Akosi si myslí, že jej rovnako všetko prejde, preto veľmi rada chodí až na hranice rizika.
- [ appearance ] Má síce stošesťdesiat centimetrov, avšak nie je žiadna krehká kvetinka. Na svoj vek má až chvályhodne vypracované telo. Je to viditeľné rovnako na vrchnej i spodnej polovici jej tela. Mozole na dlaniach a často obviazaná kdejaká časť tela sú dôkazom, že oddychu si teda vo voľnom čase obyčajne nedopraje. Dlhé hnedé vlasy nosí rozpustené len ak nie je zamorená v práci alebo v tréningu. V tvári sa jej odrážajú predkovia z východu, oči má tmavohnedej farby, pery pritiahnu pozornosť skôr svojou obyčajnou popraskanosťou než plnosťou. V strede tváre má menej výrazný trojuholníkovitý nos. Jej ženské krivky nie sú tak výrazné, ako by si možno iné v jej tele priali, ale ona sa nad tým nepozastavuje. Aj tak skôr prekvapí svalmi, na ktoré je hrdá omnoho viac. Celkovo pôsobí dojmom, že sa o seba veľmi nestará, chodí strapatá a aj keď sa pravidelne umýva, jej oblečenie býva často špinavé. Popri práci nemá v najmenšom sa čo i len oprášiť. Upraví sa len ak sa nejakým zázrakom objaví pred zrkadlom a zistí, že nevyzerá až tak dobre, akoby si myslela. Je to však jedna zo situácií, čo sa často nestáva, lebo o vlastný vzhľad jej vôbec nejde. Vadí jej jedine výška, ktorú by rada zmenila, aby ju ľudia kvôli nej toľko nepodceňovali.
- [ personality ] Na prvý pohľad sa zdá, že jej je všetko jedno. Jej povaha sa za roky značne zmenila a už nemá potrebu sa nijako socializovať, na rozdiel od väčšiny obyvateľov jej kraja. Ako jednu veľkú rodinu ich neberie. Ak sa k niekomu prihovorí, býva to s postranným úmyslom, alebo je to len rýchla obyčajná konverzácia. Nechce zase vyzerať podozrivo, hlavne s tým, že rada robí veci poza chrbát ostatných. Empatia sa z nej pomaly vytratila a rada ľudí provokuje či má ironické poznámky, keď sa jej niečo nepáči. V prípade, že je to naopak, nemá problém pustiť sa do bitky, v ktorých sa celkom vyžíva. Darí sa jej tak zo seba dať ten hnev, ktorý skrýva niekde v hlbinách. Vyžíva sa v tom, keď sa jej niekto bojí, ale berie za dôležitejšie hrať sa, že je normálna. Keby nebola naplnená samými negatívnymi emóciami, určite by sa nesprávala k ostatným tak, ako si na to teraz zvykla. Rozlišuje, kto je podľa nej pod a nad jej úroveň a podľa toho si na ľudí dovoľuje. Jej najväčšou túžbou je mať slovo v tom, akým smerom sa bude jej život uberať. Túži po slobode a spravodlivosti, ktorú na svete nevidí. Ak by ale bola podľa jej pravidiel. Vždy sa snaží byť tá, čo má vo veciach posledné slovo, lebo si tiež myslí, že jej pohľad je objektívnejší, čo vôbec pravda byť nemusí. Ľudí nenávidí – hlavne tých pasívnych, ktorý sú spokojný so životmi obyčajných oviec.
× × ×
- [ file 001 ] Kiria bola ako malé dieťa veselá, mala v Desiatke veľa kamarátov a známych. Bolo ťažké ju požiadať, aby chvíľu zostala vo vnútri domu. Bývala nevinná, neuvedomovala si zlo sveta a všetci sa ju snažili od neho uchrániť. Osud mal však svoje plány. Jedného dňa sa vracala domov spolu so svojou tetou, len aby našla všetkých ostatných členov rodiny brutálne zavraždených. Nejaký muž údajne utiekol z väzenia a bolo to jeho dielom. Nebolo jej povedané, kto to bol. Mesiace strávila v depresii, rozmýšľajúc, či život vôbec má naďalej zmysel. Začala sa sústrediť len na manuálnu prácu, bolo z nej telo bez duše, naplnené ako strachom, tak aj hnevom. Tie však presakovali na povrch veľmi pomaly, postupom veku. Znenávidela mierotvorcov a Kapitol. Vedela, že s tým sama len tak ľahko niečo neurobí, ale podrobiť sa nejakému systému nemala v úmysle. Kde sa dalo, tam rebelovala. Čiastočne však pred očami ostatných hrala, že je v poriadku, nič sa nestalo, akoby sa cez to všetko dostala. To nebola nikdy pravda. Aj keď meno vraha nepoznala, priznala si, že sa pomstí. Preto tá nenávisť pre mierotvorcov. Keď tam už to väzenie postavili, mali sa postarať o to, aby z neho nikto nevyšiel. Keď sa jej konečne podarilo vymámiť z depresie, keď jej preskočil spínač v hlave, začala sa o seba starať lepšie. V rámci možností, keďže životné podmienky Desiatky neboli vôbec prijateľné. Snažila sa však stravovať lepšie a hlavne začala cvičiť. Dokonca sa dostala k jazde na koni, čo jej v tomto veľmi pomohlo, aj keď na to toľko času nemala. Kedykoľvek ale mohla, chodila behať, naberala si viac ťažkej roboty a začínala vidieť zmeny na svojom tele. Jediný, kto vedel o tom, čo sa dialo v jej hlave bola jej teta, ktorá jej však pravdepodobne z rovnakého dôvodu bola ochotná pomôcť. Učili sa teda spoločne nejakej sebaobrane. Kiria sa najprv len oháňala rukami, nevedela, čo robiť so svojim telom a váhou. Ani jej teta nebola práve človek schopný nejakého boja, avšak rátalo sa to ako tréning. Neskôr sa Kiria rozhodla, že skákať do druhých ľudí a provokovať boje bola najlepšia možnosť. V priateľskom kolektíve to ale bolo veľmi ťažké a tak si svoje „obete“ vyberala opatrne. Najprv ich po nejaký čas provokovala, takže občas ani nemusela byť prvá, čo sa po druhom človeku ohnala. Zistila tak, akými rôznymi štýlmi ju môže niekto napadnúť, ako sa ľudia bránia. Nešla do toho vždy kvôli víťazstvu, brala to ako metódu učenia. Následne vždy utiekla a potom sa daným ľudom chvíľu vyhýbala. Jej teta ju pred ostatnými stále obraňovala a vždy vravela pravdu, keď sa zmienila, že je to následkom toho, čo sa stalo jej rodičom. V skutočnosti to naozaj bol dôvod, prečo to robila, len to každý bral úplne inak. Keď bola trošku staršia, začala sa hrať aj s nožmi, všetkými možnými, na ktoré sa jej len prsty dostali. Často riskovala, hľadala miesta, kde by mohla byť sama, a tak utekala z kraja, čo bolo viac než len nebezpečné. Brala to ale ako nevyhnutnosť. Rovnako ako všetko ostatné, čo robila preto, aby bola schopná pomstiť sa, či v jej očiach zabiť. Po sledovaní popráv v Desiatke sa so smrťou začala zmierovať. Keď ju videla prvýkrát po smrti jej rodičov, vyvolávalo to traumu, avšak ona na to aj tak pozerala a pozerala. Musela byť silná a nezlomná. Sústredila sa na to, aby sa odtiahla od svojich emócii a dostala sa do stavu, kedy bude schopná ísť za svojim cieľom bez jedinej pochybnosti. Ako presne však chcela toho všetkého dosiahnuť si nebola istá. Zatiaľ jej stačila absolútna pripravenosť, keďže už dávno vedela, že život človeka sa môže otočiť o stoosemdesiat stupňov z minúty na minútu.
